|
Istý kňaz spomína:
„Raz, keď sme prechádzali malou indickou dedinou, pripojil sa ku mne jeden človek a spýtal sa ma, či chcem vidieť „malého Thomasa“. Nevedel som, kto je „malý Thomas“, ale povedal som, že áno. Zastavili sme sa vo veľkom dome, kde tento človek žil. Bol to asi šesťdesiatročný muž, fyzicky veľmi deformovaný, veľmi nízky a len s problémami chodil. Vidiac ho, pocítil som k nemu súcit. Zároveň som bol trochu nahnevaný na svojho spoločníka, lebo sa mi zdalo, akoby chcel tohto muža vystavovať ostatným na oči ako miestnu atrakciu.
Začal som sa s Thomasom rozprávať a žasol som. Hovoril o Bohu ako o tom, s ktorým má vo svojom živote jasnú skúsenosť. Dozvedel som sa, že „malý Thomas“ cestuje po krajine a robí duchovné cvičenia. Komunikuje s biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi. Hovoril so mnou priamo aj o svojej deformácii a povedal mi: „Ďakujem za to Bohu. Viem, že keď idem prednášať, mnohí prichádzajú len preto, aby videli moje deformované telo. Nech prídu! Dôležité je to, že prídu a potom počúvajú Ježišovu blahozvesť!“
My sa častokrát ponosujeme na svoje životné kríže, ktoré musíme niesť. Sme v pokušení povedať Bohu: „Pane, povedal si: Proste a dostanete...Ja som prosil, ale nepočul si ma. Nič som nedostal!“
Keby Boh vypočul každú našu modlitbu, bola by modlitba tým najvýnosnejším obchodom na svete. Človek nevie, čo je preňho dobré. Iba Boh vidí všetky súvislosti a dá nám nie to, čo si pýtame, ale to, čo je pre nás dobré. Telesné uzdravenie z ťažkej choroby je iste veľká Božia milosť. Ale nesmiernou Božou milosťou je i to, ak človek, hoci nebol telesne uzdravený, prijme všetky okolnosti a s vierou a nádejou sa s nimi pasuje.
„Malý Thomas“ prijal svoj handikap a bol zaň Bohu vďačný. Ten, kto chce slúžiť Bohu, nemusí byť zdravým, nepotrebuje nadmiernu inteligenciu alebo veľa skúseností. To, čo Boh potrebuje, je túžba človeka a otvorené pokorné srdce.
„Čo robí Boh, robí vždy dobre. Dokonca aj vtedy, keď nám to nevyhovuje, má vždy svoj múdry zámer.“
sv. Arnold Janssen |
